Mačka Domáca

11. dubna 2008 v 18:33 |  Domáce Zvieratá

Mačka domáca

Je to mäsožravé zviera.
Má výnimočný sluch a zrak.
Má stiahnuteľné ostré pazúry. Majú obrovský zmysel pre udržanie rovnováhy.
Bola vyšľachtená z mačky divej pochádzajúcej z africkej divej mačky, ktorej sfarbenie srsti bolo prispôsobené lesnému prostrediu. Starí Egypťania používali mačky ako strážcov obilných skladov a uctievali ich ako bohov. Z Egypta boli privezené do Talianska. Predkovia dlhosrstých mačiek pochádzajú asi y divých mačiek z Iránu a z Afganistanu.
Úloha: Mačka domáca a mačka divá sú príbuzné živočíchy. Niektoré znaky majú spoločné, niektoré však odlišné.
Ktoré sú pre obidva druhy mačiek spoločné:
srsť,
Odkazy
Fotogalériahttp://www.kayrakedi.sk/
http://archiv.5d.sk/clanok.asp?zo_sekcie=s&id_clanok=3663
http://www.damijamagic.sk/default1.htm
Iné zdrojehttp://testy.zsmieru.sk/1.html
http://www.britky.sk/bri.html
http://home.gamca.sk/%7E1Juhasova/s7.html
http://www.fpv.umb.sk/kat/kf/intprirexp/SG/Zivot/Macka/index1.htm
pružné telo,
dobrý zrak,
dobre vyvinutý chrup,
dobrý sluch,
mäsožravec,
všežravec,
rozmnožovanie.

Výr Obyčajný

6. dubna 2008 v 20:02 |  Dravé Vtáky

Výrik obyčajný (Otus scops)

Rozšírenie vo svete a v Európe

Starosvetský typ rozšírenia, v Európe je stediskom výskytu Stredomorie. Obýva celú južnú Európu od Pyrenejského poloostrova po Kaspické more, v Ázii celý juh, na severe po jazero Bajkal. Časť populácie hniezdi aj v severozápadnej Afrike, od Maroka po Tunisko. V Európe ide severná hranica rozšírenia cez sever Francúzska a južné časti Švajčiarska, Rakúska, Slovenska a Ukrajiny. Najsevernejšie hniezdi v Rusku.
Hniezdna populácia v okolitých štátoch: Rakúsko 35- 60 párov, Maďarsko 300 - 400 párov, Ukrajina 100 - 120 párov v roku 1988.

Poznávanie v prírode

Malý, trochu menší ako kuvik obyčajný. Sedí vzpriamene a pri odpočinku sú viditeľné malé ušká. Počas letu sú zjavné pomerne dlhšie a užšie krídla, let výrazne vlnkovitý. Okrem tesnej blízkosti vyzerá jednofarebne hnedý (hrdzavý až šedý) so svetlou (šedobielou) linkou na ramenách, trochu svetlejším závojom a spodinou tela. Ak ho je dobre vidieť, je viditeľná zložitá kresba z čiernych čiarok a vlniek, rozpitých belavých bodiek a hrdzavých škvŕn. Oči sú žlté.

Prostredie

Na Slovensku obýva teplé, nízko položené oblasti - nížiny, kotliny a ich lemujúce pahorkatiny s mozaikovitou štruktúrou krajiny a s hojným výskytom veľkých druhov chrobákov, rovnokrídlovcov a nočných motýľov. Biotop tvoria okraje riedkych lesov, lemované extenzívne obrábanými poľnohospodárskymi plochami, staré sady, parky, vinice, pasienky so solitérnymi stromami a pod.
Často obýva aj záhrady v intravilánoch obcí s dostatkom bútľavých stromov.

Ťah

V Európe je ťažným vtákom, s výnimkou najjužnejších častí areálu rozšírenia, kde je sčasti prelietavý (južné Taliansko, Grécko). Hlavné zimovisko leží v transsaharských oblastiach Afriky, v Sudáne po Keňu a Ugandu. K nám prilieta v apríli, odlieta v septembri.

Rozmnožovanie

Hniezdia podobne ako iné druhy sov, hniezdo je umiestnené v dutine stromu alebo v búdke. Samica koncom mája znáša 2 - 5 vajec. Vajcia sú čisto biele, slabo lesklé. V prípade jej zničenia, môže zniesť náhradnú. Sedí len samica, zatiaľčo samec zaobstaráva potravu. Zahrievanie vajec trvá 24 - 25 dní. Mláďatá sa liahnu v intervaloch podľa znášania vajec.
Dĺžka starostlivosti o mláďatá trvá veľmi krátko, iba 21 - 22 dní, avšak mláďatá sú aj naďalej dokrmované rodičmi v okolí. Rodina zostáva spolu aj po vyletení mláďat, až do augusta.

Potrava

Výrik loví výlučne v noci. Potravu tvorí prevažne hmyz, hlavne väčšie druhy, najmä chrobáci, húsenice, drobní obratlovci, mäkkýše, červy a pod.

Početnosť, ochranársky status, ohrozenie a ochrana

Hniezdna populácia na Slovensku je odhadovaná na 40 - 80 hniezdnych párov. Druh ohrozuje predovšetkým úbytok veľkých druhov chrobákov a rovnokrídlovcov, sprevádzaný zánikom hniezdnych príležitostí v teplých oblastiach (premena pôvodných vinohradov s ovocnými stromami na intenzívne veľkoplošné vinohradníctvo, uprednostňovanie nízkokmenných a krátkovekých stromov v ovocinárstve, zarastanie opustených parkov a sadov, zalesňovanie a sukcesia na nízkotrávnatých biotopoch s rozptýlenou stromovou vegetáciou).
Na vhodných lokalitách s s dostatočnou potravnou bázouje účelné vyvesovať bezpečné hniezdne búdky, ale z dlhodobého hľadiska je pre ochranu výrika potrebná extenzifikácia poľnohospodárstva , vinohradníctva a ovocinárstva.
Búdky môžu byť aj dosť malé, s pôdorysom 10 x 10 cm, na výšku 20 cm, s vletovým otvorom o priemere 5 - 8 cm.
 



Sibírsky Husky

5. dubna 2008 v 19:14 |  Vyšľachtené zvieratá
Čukčovia verili, že ich psy strážia bránu do neba, a to ako sa správajú a starajú o svojich psov, predurčuje ich miesto v nebi. Podľa viery, keď príde náš čas, zaručene sa ocitneme na mieste veľkej pocty. V tejto viere vytvorili plemeno saňového psa stredne veľkého vzrastu, mimoriadne vytrvalého a skromného. Po jeho príchode na americký kontinent sa stal okamžite neprekonateľným šampiónom v pretekoch psích záprahov.

Život na Sibíri

Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Plemeno sa prispôsobovalo potrebám života a kultúre sibírskych národov. Domorodí obyvatelia nepoznali kov, používali luk, šípy, kamene, kremeň alebo kosti na konci harpúny. Boli málo organizovaní. Spravidla rozumeli nárečiu iba najbližších susedných kmeňov. Nemali kmeňovú federáciu a neboli spojení s Ruskom. Možno aj preto sa tak veľmi spoliehali na svojich psov, ktorí boli nástrojom ich vynaliezavosti. S početnými skupinami ( 16-18 i viac psov) svojich psích spoločníkov a nenahraditeľných pomocníkov mohli cestovať po zamrznutej krajine, pričom prekonávali až 100 míľ za jeden deň, čo zároveň umožňovalo každému mužovi vrátiť sa s úlovkom ťahaným psami malej veľkosti. Prácou vo veľkých tímoch sa minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo malou veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť a znižovala sa spotreba energie. Mohutnosť psa nebola priamo úmerná jeho výkonnosti. Pes dvojnásobnej hmotnosti disponuje výkonnosťou srdca a pľúc iba o 30 % vyššou ako pes priemerný a tiež sa unaví oveľa skôr ako stredne veľký pes, preto potrebuje dlhší čas na regeneráciu.
Ekonomika a náboženstvo boli so psami späté. Najlepších psov vlastnili najbohatší ľudia, pričom kvalita psa určovala, že práce ani boli najbohatšími členmi spoločenstva. Mnoho náboženských obradov sa sústreďovalo okolo husky. Vládlo presvedčenie, že dvaja husky strážia bránu do neba a nepustia dnu nikoho, kto sa správal počas života ku psom kruto.
Celý život kmeňa sa krútil okolo psov. Ženy vychovávali šteňatá, rozhodovali o tom, ktoré budú ponechané. Vyberali iba najlepšie sučky a psy, zvyšné sučky sa utrácali a psy kastrovali. Výhodou kastrovaných psov bola miernejšia povaha a nižšia spotreba krmiva v dôsledku pomalšieho metabolizmu. Husky sa využívali aj ako spoločníci detí. Nebolo výnimkou, aby pes spal v stane, pretože bol schopný ho vyhriať svojím živočíšnym teplom. Nočná teplota sa spravidla merala podľa počtu psov potrebných na udržiavanie tepla ( napr. dva psy na noc, tri psy na noc atď´). Úlohou mužov bolo starať sa o tréning a výcvik. Na jeseň boli muži zaneprázdnení lovom rýb a chytaním husí, labutí či kačíc. Zapriahali psov do vozíkov a pripravovali drevo na výrobu saní a iných vecí. V zime poľovali na líšky a soby, robili si siete. Psov používali na ťahanie stanov a zásob. Keď prišla zima, psy ktoré nepracovali, boli uviazané. Iba najlepšie nekastrované psy sa mohli páriť so sučkami, čo bolo zárukou, že iba tie najlepšie mohli splodiť potomstvo. V lete boli psy voľne pustené a lovili vo svorke. Do osád sa vracali, keď napadol sneh a potravy začínalo byť málo. Aj z tohto dôvodu sa u nich zachoval silný lovecký pud. Najlepšie psy neboli produkované cieľavedomým pripúšťaním, ale boli výsledkom selekcie medzi veľkým množstvom šteniat úplne závislým od ich výkonu.

Odkiaľ pochádzajú?

Pravdou je, že odpoveď na túto otázku závisí od obdobia, o ktorom hovoríme - pred alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne. Popis ich psov vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie. Samozrejme v sedemnástom storočí neexistovali fotoaparát, no zachovali sa kresby. Bezpochyby tu boli v tých časoch. Korjaci, Jukagirovia, Čukčovia, Kamčatci a iní Sibírčania žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne - snáď dokonca geneticky - rozdielne.
Krasheninnikov a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny, úplne závislý od oblasti, ktorú obývali - podnebie sa líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najmenej toľko dialektov, koľko osád. Kamčatci obývali južnú časť Kamčatského poloostrova. Tvorili ich najmenej dva národy - severný a južný. Stellar uvádza, že všetky nástroje a potreby pre domácnosť , ktoré používali, sa podstatne líšili od tých, ktoré využívali iné národy. Príkladom je aj spôsob, ako zapriahali psy do saní. Korjaci žili na severe a západe Kamčatky, pričom kočovní Korjaci sa pohybovali spolu so svojimi stádami sobov, usadení Korjaci žili pozdĺž riek. Rôzne kmene označovali sami seba podľa riek, pri ktorých žili - Uka Korjaci žili podzĺž rieky Uka. Tieto dve skupiny hovorili veľmi rozdielnymi jazykmi. Čukčovia, Lamuti, Tunguovia a Jukagirovia žili popri rieky Anadyr, cez celú pblasť Čukotského poloostrova, na západe až po rieku Kolym. V týchto časoch rieka Anadyr stelesňovala prírodnú hranicu medzi Korjakmi a Čukčami. Krasheninnikov uvádza, že KamčaTci a Korjaci obchodovali s nevyhnutosťami pre život. Zásobovali Korjakov kožušinami zo sobov, líšok a dlhosrstých bielych psov. Veci, ktorých mali veľa vymieňali za tie, ktoré potrebovali, ak ako psov a člny.

Sibírsky husky prichádza do Ameriky

Soby, psy, snežnice a iné hmotné predmety zo živote v stanoch sú dokazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi, Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí v najizolovanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na pobreží Severného mysu. Ich obraz "bojachtivých" medzi domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za podmienok existujúcich na najsevernejšej Sibíri na začiatku roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúc import plemena Sibírsky husky.
Uskutočnilo sa niekoľko importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na jeseň roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All Sweepstakes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník s kožušinami William Goosak, priniesol desať psov do Nome z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste. Oproti miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil ďalší import. Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr - vzdialenej 250 míľ vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60. Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu.
Ďalší import sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku 1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov. Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami. Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov.
Prvý dokument potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku 1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala za začal zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes. Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader Russky, ktorý mal skrátený chvost. Seppala tvrdil, že importoval psov zo všetkých častí Sibíri: "Importoval som psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa líšia veľkosťou - najväčší sú z Petropavlovska a Kamčatky - niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu menšie, najväčšie z nich majú 25 - 27 kg. Okolo Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo si pamätám doteraz." (1949). V septembri 1927 Olaf Swenson priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch psov - dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela: "Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky) privezené zo Sibíri."
Naposledy sa významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker, spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno nájsť v knihe Johna Tannera - Alaskan Trails, Siberian Dogs. Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy, na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom týždni, (roku 1930) a poslané železnicou do Maine. Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie vývojové smerovanie plemena - Kreevanka a Tserko. Tretím psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol.

Leonhard Seppala - žijúca legenda

Narodil sa v Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu. Na Aljašku prišiel v roku 1900 mladý, nadšený, hľadajúci bohatstvo a dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar. Seppala pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch. V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining Company) hľadal psov, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól. Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a trénovať ich a on to robil rád. Keď vypukla 1. svetová vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny.
Víťazstvá si zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia periodicity pretekov. "Malý muž a jeho malé psy" sa stali známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol veľa rekordov na stredných tratiach. Pripisuje sa mu niekoľko skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi svojho druhu - vynikali na dlhých i krátkych tratiach. Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland Spring, Maine, kde v chove pokračoval.

Štafeta života

V roku 1925 sa Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym "Sérum behom", ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime? Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do Nome. V Nenane už čakal jazdec U.S. pošty za Severnú obchodnú spoločnosť William "Wild Bill" Shanon a začal štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz, snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland Museum of Natural History. Najdlhší úsek prešiel so svojimi siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny iný tím neurazil viac ako 53 míľ. Za normálnych podmienok bolo na prekonanie vzdialenosti z Nenany do Nome (658 míľ) za dobrého počasia U.S. poštovným tímom potrebných 25 dní. A oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna pamätná veta znie: "Muži limitovaní rýchlosťou a vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena".

Togo a Balto

Togo bol malý, tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako "najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške". Preto socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s názvom Balto namiesto Togo. Togo dožil v Poland Spring, Maine 5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová na Baltovej soche v New Yorskom Central parku: "Venované neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600 míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku 1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia."

Uznanie plemena

Seppala zostal žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930. Prvým Sibírskym huskym, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri 1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess), narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky pani Elsie K. Reeser. Názvom husky boli označované všetky psy ďalekého severu. Tento pojem označuje vlastnosti ako húževnatý a vytrvalý a je výrazom pre "ostrého chlapíka".
Elizabeth Ricker (Seppalova družka) bola veľkým fanúšikom saňových psov. Sama importovala posledných siberianov priamo zo Sibíri. Deväť z nich bolo vybraných vychýreným odborníkom na sibírske psy, Olafom Swensonom, ale loď, ktorá ich dopravila do USA, uviazla v ľade v zime a iba 4 prežili. Kreevanka a Tserko boli dvaja z nich. Zosobňovali najexcelentnejších predstaviteľov plemena, ktorí sa v tých časoch dali nájsť a spolu s legendárnym Togom a jeho otcom Suggenom a nádherným lídrom Fritzom pravdepodobne figurujú v rodokmeňoch každého Sibírskeho huskyho. Všetky tieto psy, hoci ich je spolu len osem, sú zakladajúce psy reprezentované dnes ako AKC registrované Sibírske husky. Boli to Togo, Harry, Smoky, Kolyma, Nome, Pearl, Dushka, Sonia. Aj niekoľko ďalších psov malo veľký vplyv na plemeno, napr. výnimočným boli Tuck a Chapman´s Duke.
Psy vyšľachtené u Seppala-Ricker sa nakoniec v roku 1932 dostali k Harry Wheelerovi do St. Jovite, Kanada, keď sa Elizabeth Ricker vydala za výskumníka Kaare Nansena a vzdala sa svojich psov. Od jej psov sa postupne odvíjajú zvieratá, ktoré sú pôvodcami troch najvýznamnejších chovateľských staníc podieľajúcich sa na založení a vývoji dnešného Sibírskeho huskyho: Milton a Eva Seeley a Chinook kennel. Jedným z najvýznamnejších psov bol Ch. Wonalancet's Baldy of Alyeska, Nicholas a Lorna Demidoff a ich Monadnock kennel, jej najvýznamnejší chovný pes v histórii Ch. Monadnock's Pando a Marie Lee Frothingham a jej Cold River Kennel.
Olaf Swenson, ktorý zo Sibíri priniesol viacero psov, bol vynikajúcim odborníkom na psy. Strávil veľa času v spoločnosti Čukčov a ich psov na Sibíri. Povedal: "Je absolútne nemožné zaplatiť za dobrého psa, špeciálne, ak je líder. Kúpiť si jedného je ako kúpiť si človeka, ktorý sa zaviaže zdieľať s tebou dobrodružstvo. Vieš, že než tvoja cesta skončí, pes ti môže zachrániť život svojou inteligenciou, inštinktom a odvahou. Je to on a jeho tím, kto ťa bude viesť cez snežné búrky, kedy všetky pomôcky, ktoré si mal, zlyhali. Veľakrát, keď som bol na trati, snažil som sa nájsť cestu späť cez oslepujúci sneh, nechal som to úplne na moje psy, oni mohli zacítiť cestu späť do kempu, zacítiť starú stopu, ktorú by človek nebol schopný nájsť a priviesť ma bezpečne späť. Niekedy, keď cestujete po ľade a sane sa prepadnú, dobrý líder, ktorý okamžite presne vie, čo treba robiť, dostane ťa bez problémov von, zatiaľ čo slabý bude zvyšovať tvoje nebezpečenstvo a možno aj zapríčiní tvoju smrť. Toto je druh spoľahlivosti, ktorú nie je možné peniazmi zaplatiť. Pokús sa nájsť zviera, ktorému môžeš veriť a spoľahnúť sa naň a ak ho raz nájdeš, kúp si ho (ak môžeš) za hocakú cenu, ktorú môžeš zaplatiť." Môžeme byť šťastní, že posledný import psov zo Sibíri ako chovnú základňu dnešných Sibírskych husky urobil človek, ktorý ich poznal a miloval, a preto mohol získať tie najlepšie.


Americký Kokeršpaniel

5. dubna 2008 v 18:52 |  Vyšľachtené zvieratá
Rodina španielov je veľká a pomerne stará. Už v roku 1368 nachádzame zmienku o plemene "Spanyell", ktoré sa neskôr rozdelilo do dvoch skupín, a to vodní španieli a španieli využívaní v pevnom teréne. Podrobnejšie delenie neskôr rozoznávalo španiele využívané v teréne podľa veľkosti, kokri a veľmi malí španieli boli rozlišovaní od španielov väčších rozmerov. Neskôr, keď boli kokri a malí španieli využívaní na úplne iné účely, boli ešte ďalej rozdelení. Z malých španielov sa stali anglickí toy španieli (napr. dnešní kavalieri) a boli chovaní predovšetkým ako domáci spoločníci, zatiaľ čo kokri si udržali svoju pôvodnú klasifikáciu ako poľovné plemeno. Preto je kokeršpaniel dodnes najmenším členom skupiny sliedičov.
Ako veľmi cenný pomocník poľovníkov bol tento pes známy vo svojich začiatkoch pod rôznymi menami, napr. "cocker", "cocking spaniel", až sa nakoniec vďaka špecializácii na bažanty dopracoval ku konečnému "Cocker Spaniel". Až v roku 1883 boli na výstavách v Anglicku utvorené triedy pre toto plemeno a až v roku 1892 dostal kokeršpaniel status plemena v plemennej knihe anglického Kennel Clubu. V tejto zemi sa teda kokeršpaniel vystavoval už od začiatku 80-tych rokov minulého storočia. Poľovné skúšky pre toto plemeno začal organizovať až Cocker Spaniel Field Trial Club v USA v roku 1924. A tu sa neskôr kokeršpaniel začal v type, veľkosti a farbe vyvíjať podstatne inak, ako plemeno známe dnes ako anglický kokeršpaniel.
American Spaniel Club je rodičovským klubom dnešného amerického kokra a bol založený v roku 1881. Klub chovateľov anglických kokrov bol v USA založený až v roku 1935. Tieto dva druhy kokeršpanielov boli vtedy vystavované spolu ako odlišné variety. Pani Geraldine R. Dodge, prezidentka Klubu chovateľov anglických kokeršpanielov urobila rozsiahly prieskum rodokmeňov kokrov v Anglicku, Kanade a USA. Aby odlíšila čisté anglické línie od americkej varianty kokra, jej výskum zasiahol až do histórie kokrov z roku 1892. Toto sa stalo v roku 1941. V tomto období sa už v chove jednoznačne rozlišovali dva varianty plemena. American Kennel Club uznal rozdelenie týchto plemien v septembri 1946, ale až v januári 1947 sa nové plemeno začalo registrovať v plemennej knihe pod vlastným názvom.
Amerického kokra robí schopným poľovným psom jemu vlastná chuť loviť, v prípade, že je správne poľovne vedený. Aj keď má americký koker oveľa hustejšiu a dlhšiu srsť ako anglický koker, toto plemeno si veľmi dobre vedie v teréne a pri správnej kvalite srsti (nie vatovitej) jej dĺžka nespôsobuje problémy. Plemeno americký koker je vhodné ako na výstavy exteriéru, tak i na skúšky poslušnosti a poľovné skúšky. Nie sú výnimkou jedinci excelujúci vo všetkých troch uvedených disciplínach. Popularitu si toto plemeno získalo najviac ako domáci spoločník - je veľkým milovníkom svojho domova a rodiny, verný a adaptabilný.


Arabský Kůň

4. dubna 2008 v 20:01 |  Vyšľachtené zvieratá

Zdroje informací:

  • Časopis Jezdectví 10/2001 str. 66 - 67 - Helena Kholová
  • Plemena koní celého světa - Judith Draperová
  • Velká kniha o koních - Elwyn Hartley Edwards
  • Obrazová encyklopedie koní - Elwyn Hartley Edwards
  • Slavní koně - Zdeněk Mahler

Úvodem...

"Když Bůh stvořil koně, pronesl k tomuto pozoruhodnému zvířeti: Tobě rovného jsem neudělal, všechny poklady Země leží mezi Tvýma očima..." praví se ve svaté knize islámského náboženství, v koránu. Roli stvořitele koní sice muslimové přisoudili Bohu, sami však jeho dílo ještě zdokonalili. Jakkoli se to zdá neuvěřitelné, ve vyprahlých pouštích Arábie, v končinách krajně nehostinných, vychovali nekrásnější a nejušlechtilejší koňské plemeno. Vznikla nová podmanivá krása plná tajemství, svobodná a překypující životem - koně jak z Pohádek tisíce a jedné noci...
Arabský kůň je bezpochyby nejkrásnější ze všech koní, je to také nejstarší a nejčistější ze všech plemen, které bylo starostlivě šlechtěno tisíce let. Arabský kůň se označuje jako "zdroj" všech světových plemen. Díky své genetické čistotě vtiskuje svému potomstvu vlastní silný chlarakter a konstituční tvrdost a ušlechtilost jako zjemňující vliv. Hrál významnou roli při vývoji většiny známých plemen, ale jeho největším přínosem byl podíl na vzniku anglického plnokrevníka. Ačkoliv anglický plnokrevník je větší a rychlejší než arab, přesto nemůže zapřít životnost, zdraví, inteligenci a krásu, kterou zdědil právě po tomto předkovi...

Vysvětlení názvu:

Nejcennější ze všech světových koní dostal jméno podle Arabského poloostrova, kde se toto v podstatě přírodní plemeno ustálilo. Z tohoto území samozřejmě nepochází, protože zde v poledové době divocí koně nikdy nežili. Zřejmě sem přišli přes Mezopotámii někdy ve 3. tisíciletí př. n. l. Zásluhou arabských beduínů je prošlechtění tohoto plemene, ale hlavně udržení původního rázu i při expanzi do okolních zemí po 7. století n. l.

Původ a historie:

Podle některých anatomických znaků, a také podle archeologických nálezů, je arab spřízněn s íránskými plemeny i s původním přírodním kaspickým ponym. Na formování plemene se podílely hlavně specifické podmínky teplé pouštní oblasti v nitru Arabského poloostrova, zejména v pahorkatině mezi Medinou a Riádem, dříve označované jako Nadžed. V drsných podmínkách získal arab tvrdost, vytrvalost, odolnost a hlavně skromnost. Je to prakticky jediné čistokrevné plemeno na světě, protože jeho rodokmen je dokumentován od 7. století n. l. a po celou tu dobu byl chov přísně výběrový, bez přikřížení.
Kmeny Beduínů v Arábii mají jen málo psaných záznamů, ale rodokmeny svých koní se učily zpaměti. Jeden z prvních psaných záznamů o arabském koni zachytil arabský historik El Kelbi v r. 786, který načrtl historii a rodokmeny arabů od r. 3000 př. n. l. až ke klisně Baz a hřebci Hoshabovi. Klisnu Baz údajně zajal v Jemenu Bax, Noeho prapravnuk, který byl krotitelem divokých koní. Dílo El Kelbiho je však spíše archeologické než reálné, ale podtrhuje starobylost tohoto plemene. Později emír Abd-el-Kader (1808 - 1883) ve svých dopisech francouzskému generálovi Dumasovi (1803 - 1871) rozdělil historii tohoto plemene do čtyř epoch: od Adama po Ismaela, od Ismaela po Šalamouna, od Šalamouna po Muhammada a od Muhammada dodnes. Zaznamenal také pověst o stvoření koně, půvabnou, ale zcela neodpovídající vývojové teorii: "Když bůh chtěl stvořit koně, řekl jižnímu větru: ´Chci z tebe udělat živou bytost, zhmotni se!´ A vítr se zhmotnil. Ihned se objevil archanděl Gabriel a přinesl plnou hrst prachu, kterou nabídl bohu a ten udělal hnědáka a ryzáka, a přitom řekl: ´Tvé jméno je Kůň. Učinil jsem tě arabem a dal ti červenou barvu mravenců. Zavěsil jsem štěstí do kštice, která visí mezi očima, učinil tě pánem jiných živočichů. Lidé tě budou následovat, kamkoli půjdeš; budeš stejně dobrý k honbě jako k letu; bohatí budou jezdit na tvém hřbetě a štěstěna bude přicházet díky tobě.´ Pak vtiskl koni známku slávy a štěstí, malou bílou známku do středu jeho čela."
Tradiční rozdělení podle Abd-el-Kadera do čtyř etap samozřejmě neodpovídá. První období, tedy před rozdělením židovských a arabských kmenů, není dokumentováno vůbec a je pravděpodobné, že v té nejstarší době v Arábii žádný kůň nežil. K druhému období se dochovaly pouze báje, ale žádné reálné skutečnosti. Nesporně však ve 2. tisíciletí př. n. l., tedy před králem Šalamounem, již koně na Arabském poloostrově žili (Ismael, nevlastní syn Abrahamův a praotec beduínských kmenů, byl možná první osobou, která v Arábii koně užívala). Mohli se sem dostat mnoha cestami, buď z Persie nebo z Mezopotámie, protože v obou těchto oblastech byli již koně známi. Persie, dnešní Irán, patří nesporně k nejstarší oblasti šlechtění koní a Mezopotámie se s koňmi seznámila prostřednictvím mnoha nájezdů kočovných i kulturních národů. Třetí období je již reálné. Šalamoun zcela přehlížel izraelský zákon, který zakazoval chov koní jako modlářství (ještě král David ukořistěné koně zabíjel) a naopak se zasloužil o jeho rozvoj. Měl údajně 1200 koní jezdeckých ve vlastních stájích a přes 40 000 koní pracovních na obchod, když je z Turecka dovážel do Egypta. A že v době Šalamounově byli koně skutečně předmětem intenzivního obchodu, to dokazují obrovské stáje v pevnosti Maggido a četné zprávy o obchodu s bohatými státy na Arabském poloostrově, například se Sábou. Beduínské kmeny na Arabském poloostrově v té době koně znaly a věnovaly jim velkou pozornost.

Čtvrtá epocha dle rozdělení Abd-el-Kadera:

Vlastní dějiny arabského koně se však datují od vystoupení Muhammada (570 - 632), původně obchodníka, který žil až do své čtyřicítky bezvýznamným životem, jako manžel o mnoho starší, bohaté ženy a nebyl ani příliš vzdělán. Muhammad se, poté co se obrátil na víru v jednoho pravého boha, sám prohlásil za nového proroka, soustředil kolem sebe hlouček stoupenců, který se zanedlouho rozrostl na sektu. To už celá Mekka zbystřila, Muhammadova kázání zaváněla buřičstvím, beduíni proto muhammedánům zabavili veškerý majetek a vyhnali je do křesťanské Hebeše. Muhammad v sedle koně dlouho bloudil pouští, poté se však vrátil do Mekky. Vše nasvědčovalo tomu, že jeho učení zanikne, Muhammad však dostal poselství z Mediny. Tamní občané mu vzkázali, aby přišel a vládl městu ve jménu Boha. Beduínům v Mekce bylo okamžitě jasné, co by to znamenalo, kdyby buřičský kazatel ovládl město ležící na jejich hlavním karavanním tahu do Sýrie - rozhodli se, že Muhammad musí zemřít. V noci vnikli do Muhammadova domu - prorok však nečekal, už dávno měl nachystané koně a vrahům unikl. Pronásledovatelé předpokládali, že se dal severním směrem, Muhammad však zvolil jinou taktiku - se svou družinou prchal nejprve na jih. Mlčenlivá poušť, jezdci v sedlech ženoucí koně, strach ze smrti v zádech a klenba hvězdné oblohy nad hlavou - tak vypadala Hidžra, památná noc 6. července roku 622, počátek islámského letopočtu a - jak se později ukázalo - i jedno z nejdůležitějších dat v dějinách chovu koní. Zvířata cválala po několik dní, chlad noci se střídal s poledním žárem, žhavé slunce se opíralo do jejich zpocených, vyčerpaných těl, štvanci na jejich hřbetech je však nelítostně pobízeli dál. Konečně prorok zavelel k odpočinku a přikázal napojit koně z nedaleké říčky. Muhammad sledoval, jak se vysílená, žízní sužovaná zvířata hrnou k vodě a v té chvíli dostal nápad: aby si ověřil bezpodmínečnou poslušnost, vydal z malé trubky signál svolávající nejen poutníky, ale i koně k dalšímu pochodu. Ze stáda valícího se k napajedlu se oddělilo pět klisen. Aniž svlažily pysky, vrátily se k svému pánovi. Unešený Muhammad v tom spatřil šťastné znamení a rozhodl se, že z těchto koní postaví velkolepý chov. Honosně je označil jako "klisny Prorokovy", přidělil jim tajemná jména Sak-La-We (což je volně přeloženo jako "ta, která v mládí utrpěla těžkou zkoušku), Ku-Hai-Lan, U-Bai-Ian, Had Ban a Ham-Da-Na (všechna ta jména obsahují chválu či ocenění). Do historie klisny vešly též pod současným legendárním názvem Al-Kham-Sa neboli "Všech pět".
Jakmile Muhammad dorazil se svými druhy oklikou do Mediny - bylo to 20. září roku 622 - sebral početné vojsko a začal šířit islám. Správně pochopil, že bez výkonných koní by neměl vyhlídku na úspěch - zařadil "Všech pět" okamžitě do chovu. Klisny skutečně začaly rodit potomstvo nebývalých kvalit. Arabští koně tak nastoupili cestu vstříc světové slávě...
Všichni praví arabové musí mít tyto klisny v rodokmenu a jejich chovatelé znají ještě dnes předlouhé rodokmeny zpaměti. Za nejušlechtilejší se považuje typ Kuhaylan, "černá antilopa" (i když jde většinou o hnědáky). Bílá barva a vrcholná elegance se pojí s typem Saklaví (Siglavy). Další kmeny jsou Hamdani, Muniqi a Hadban. Je ovšem nutno poznamenat, že následkem toho, že arabština nepíše samohlásky, došlo k mnohému zkreslení těchto jmen, takže v literatuře bývá kolem "posvátných klisen Muhammadových" zmatek. Spolu s arabskou invazí se arabský kůň rozšířil téměř do celého Starého světa a vydatně ovlivnil chovy koní v Evropě, jižní polovině Asie a nakonec i v ostatních světadílech. Hodnota araba byla plně oceněna teprve v 18. a 19. století, kdy šlechtitelské rodokmeny začaly získávat ušlechtilé arabské koně pro své hřebčíny. Původně totiž byly klisny čistokrevných arabů zcela neprodejné a bylo obtížné získávat i kvalitní hřebce. Koncem 19. století se však poměry podstatně změnily, a tak se arabští koně dostali do celého světa a v pečlivě řízených chovech se dále rozvíjeli.

Popis a charakteristika:

Arabský kůň je ojedinělé plemeno, poznamenané vyhraněným prostředím, v němž se vyvíjelo. Je to kůň výhradně jezdecký, velmi životný, zdravý, inteligentní a učenlivý. Arabští koně jsou vesměs individuality a zejména hřebci mají vyhraněný charakter. Přesto jsou to koně mírumilovní a snadno ovladatelní.
Typickým znakem araba je krátká, ušlechtile utvářená, suchá hlava s výrazně prohnutým profilem a široké, klenuté čelo pokračuje mezi očima štítovitou vyvýšeninou zvanou džiba (jibbah).Hlava se napojuje na krk zvláštním obloukem, zvaným mitbah. To mimo jiné umožňuje velkou pohyblivost hlavy. Krk je dlouhý, elegantně prohnutý, u hřebců má mírný náznak hřebene. Arab se liší od všech ostatních koní krátkým hřbetem, protože má jen 16 párů žeber a 5 bederních obratlů. Následkem toho je jeho kříž rovný a ocas vysoko nasazený. Ten se skládá ze 16 obratlů. Pouštní původ tohoto plemene prozrazuje tenká kůže, pod kterou se zřetelně rýsují cévy a šlachy, krátká, jemná srst a hedvábná hříva i ohon. Pohyb po tvrdém kamenitém podkladě přispěl k vývoji štíhlých suchých nohou se skvělými klouby a tvrdými, zdravými kopyty. Vydatný pohyb v horkém suchém vzduchu ovlivnil tvar chřípí a velmi pohyblivých, široce otevřených nozder. Uši jsou velmi pěkně utvářené a oči velké a zářivé, mírně prohnutý "štičí" profil pak výraz koně dotváří. Nejoblíbenější barvou arabů v evropských i amerických chovech je bílá, avšak ve své vlasti byli arabi hnědáci, ryzáci i vraníci. Arab je poměrně malé plemeno, povolená výška je od 144 do 152 cm, avšak menší postava není u araba na závadu. I když je arab nízký, nikdy se nepočítá k ponyům. Tradičně se u arabů hříva ani ocas neupravují. Žíně se nesmějí protrhávat ani přistřihovat a důležité je i přirozené vysoké nesení ocasu. Chody jsou vesměs vynikající, plavné, lehké a prostorné, jako kdyby se kůň pohyboval na pružinách. Přestoře je arab konstitučně jemný, váží do 400 kg, jezdec do 90 kg by mu neměl činit problémy.

Povaha:

Již vzhled ukazuje, že jde o zvíře velmi vnímavé, bystré a všestranně nadané. Drsné podmínky jeho původní vlasti umožnily arabovi rozvinout skvělý zrak i čich, neméně znamenitý sluch a jedinečný orientační smysl. Zvíře vyniká velkým temperamentem, ale současně je dobře ovladatelné a s chutí se učí různým trikům. Arabská tradice tvrdí, že tento kůň je neobyčejně oddaný a věrný svému pánovi, což dokládá mnoha působivými historkami.

Využití a sport:

Arabský kůň je výhradně jezdecké plemeno a v minulosti posloužilo ke vzniku mnoha dalších plemen, závodních i pracovních. Arabskou krev má v sobě většina cenných jezdeckých koní...

Arabské hřebčíny:

V 18. a 19. století začaly významné státní hřebčíny jako Marbach v Německu, Janow Podlaski v Polsku, Bábolna v Maďarsku a ve Francii Pampadour, Pau, Tarbes a Gelos rozvíjet chov arabských koní, ale stejně důležité byly i některé soukromé chovy. Rodina Potockich, navazující na dlouholetou tradici chovu arabů v Polsku, chovala vynikající arabské koně ve svém proslulém hřebčíně Antoniny. Tyto odchovy ovlivnily araby na celém světě. Ve Velké Británii založili Wilfrid a Anne Scaven Bluntovi hřebčín Crabbet, kam umístili koně získané během cest po Arábii v letech 1878 a 1879. Tehdy už se v chovech začínala projevovat degenerace. Později koupili zbytky z nejproslulejšího stáda arabů na světě, které patřilo pašovi Abbasu I. Koně z Crabbetu se stali základem chovů nejen v Británii, ale i ve Spojených státech, v Austrálii a Jižní Africe.

Dnešní biotypy araba:

Dnes se nejčastěji chovají biotypy: Koheilan, Siglavi a Munighi.

Koheilan

Koheilan chatakterizuje široké, vypouklé čelo, dlouhá obličejová část s jemnými pysky, mozková část je krátká, tělo je hluboké a široké o dlouhých liniích. Předramení je dlouhé, nadplecí krátké. Stavba těla je celkově vysoce proporciální a harmonická. Typickou barvou je hnědá. Koheilan je symbolem síly a odolnosti, je to sportovní kůň. Biotyp Koheilan zahrnuje asi 105 rodin (Haifi, Jallabi, Krush, Hamdan, Hadban a další).

Siglavi

Siglavi má vypouklé čelo a krátkou obličejovou část, dlouhou mozkovou, široký a hluboký hrudník. Je velmi harmonického rámce, barvou šiml. Je symbolem krásy a elegance. Je vhodný na výstavy.

Munighi

Má mělké čelo, dlouhou obličejovou část s rovným, nebo mírně klabonosým profilem, mělký dlouhý trup na vysokých nohou, se slabě rozvinutou zádí a silně rozvinutým předkem. Typová barva je kaštanová. Je vyšlechtěn pro dostihy.
Koheilan a Siglavi jsou klasickými rody, naproti tomu Munighi je moderní dostihový kůň. U arabského plemene jde o to, aby byla zachována ušlechtilost, "suchost", dobré zdraví, dokonalé chody, energický temperament a dobrý charakter.


Kam dál